PEKLO

 

 

 

 

EP33 dante - božská komedie - děj

 

 

SPEV PRVÝ

Dante  uprostred noci zablúdi v temnom lese. Za úsvitu sa pokúša z neho vyjsť, zamieri k vrchu ožiarenému slnkom, ale cestu mu skrížia tri šelmy – leopard, lev a vlčica. Ustupujúc pred nimi takmer padne do priepasti. Vtom sa mu zjaví tieň rímskeho básnika Vergília a  ponúkne mu zostup do Pekla - jediné východisko, ako sa cez Očistec dostať do Raja. Peklom a Očistcom ho povedie Vergílius, na prahu Raja naňho čaká Beatrice.

 

1.Do stredu dráhy životnej som vkročil,
keď obklopil ma temný priestor lesný,
pretože prv som z pravej cesty zbočil.

4.Ach, preťažko aj vysloviť, jak desný
a drsný les ma obkolesil vtedy,
bo pri spomienke znovu strach ma tiesni.

7.Len smrť ak vrhá do trpkejšej biedy!
No, pre dobro, čo tiež som tam bol zhliadol,
rozpoviem všetko ako pri spovedi.

10.Sám neviem rieknuť, ako som ta vpadol:
natoľko v spánku tonul som v tom čase,
keď z pravej cesty spustil som sa nadol.

13.No, na úpätie vrchu príduc zase,
kde onen údol v rovinu sa norí,
pred ktorým dosiaľ srdce sa mi trasie,

16.vzozrel som hor; a vtedy štít tej hory
odetý lúčmi planéty sa zjavil,
tej, ktorá priamo vodí všetky tvory.

19.A hoci strach mi celkom nepoľavil,
jazero srdca tíšina už hladí —
keď noc v tak veľkej úzkosti som strávil.

22.A ako ten, čo bez dychu a vlády
z vĺn vyviazne, no ledva tkne sa súše,
k zlým vodám späť sa obráti a hľadí,

25.tak i môj duch, čo vzrušený vpred kluše,
jednako späť sa pozrie do údolia,
čo nevydalo nikdy živej duše.

28.Keď s telom trocha okriala i vôľa,
zas pláňou som sa pustil bez prieťahu,
no tak, že níž vždy pevná noha bola.

31.A tu hľa, temer na začiatku svahu
leopard s kožou škvrnitou, zver svižný
a vrtký vstal a zahatal mi dráhu.

34.A vrch sa zdal mi zasa nedostižný:
tak zbraňoval mi k nemu cestu priamu,
že som viac ráz sa vrátil v strašnej trýzni.

37.Bol ranný čas a slnce na tú samú
dráhu sa vznieslo s hviezdami jak v dobe,
keď láska Božia krásnemu ich plamu

40.určila navždy polohu aj obeh:
takže ten čas, v ňom zem už oteplieva,
sladká časť roku, proti zverskej zlobe

43.s hodinou dňa mi novú nádej vlieva.
No, ešte údes celkom nepohasol,
už s novým desom uvidel som leva.

46.Ten s hlavou pyšnou, až som celý žasol,
ku mne sa hnal s tak rozbesneným hladom,
že, tuším, z neho vzduch sa strachom triasol.

49.Vtom vlčicu som uzrel chudú vzhľadom,
no chtivosťou až ťarchavú a žravú,
čo ľuďom život strpčila rad-radom.

52.Tá hrôzou, ktorá prýštila z jej zjavu,
tak zronila ma v nasledovnej chvíli,
že som už stratil nádej na výšavu.

55.A ako ten, čo zhŕňa z celej sily,
no keď mu manie márnym ohňom zblčí,
potom sa iba kormúti a kvíli:

58.takým ma spravil tento dravec vlčí,
čo pomaly ma do planiny vháňa
a zatláča až tam, kde slnko mlčí.

61.A kým tak v pláň späť padám bez prestania,
tu ktosi zrazu môjmu zraku kynie,
no, s hlasom celkom chabým od mlčania.

64.K nemu som vzkríkol v šírej pustatine:
„Ó, zmiluj sa!“ — keď sám sa neozýval —
„či človek si, či tieň, či dačo iné!“

67.„Človek už nie, som človekom len býval,
zrodený z prostých Lombarďanov bez škôl,
a v Mantove svoj mladý vek som sníval.

70.Sub Julio som uzrel svet až neskôr
a za dobrého Augusta žil v Ríme,
keď sa kult bohov zdanlivých v ňom leskol.

73.Spieval som spev, v ňom statočne sa tríme
syn Anchízov, čo vyšiel z pyšnej Tróje,
keď táto stála v plameni a dyme.

76.Prečo však ty chceš späť v tie nepokoje?
Čo od spanilej hory späť ťa zviedlo,
v nej spočíva i zrod má šťastie tvoje?“

79.„Tys’ Vergilius, ty si ono žriedlo,
z neho sa rieka výrečnosti valí
(červenelo mi líce vtom i bledlo)?

82.Ó, česť a svetlo pevcov hodných chvály!
Že s láskou tvoju tvorbu ušľachtilú
som prebádal, mi pomôž v mojom žiali!

85.Ty učíš ma a ty mi vraciaš silu,
ty jediný si ku cti môjho diela
uspôsobil ma ku krásnemu štýlu!

88.Hľaď, táto šelma nedá mi dôjsť cieľa.
Pred ňou ma chráň, nech zle mi neučiní,
bo žily mi i tepny rozochvela!“

91.„Púť iná tebe náleží, smer iný
(odpovedal, keď slzy uvidel mi),
ak sa chceš dostať z tejto divočiny.

94.Bo tamtá v ceste prekáža tak veľmi,
že i sám život vezme ľuďom biednym
a nevyviazne nikto z nástrah šelmy!

98.Ten zvrhlý zver tak hladným je a smädným,
že svoju žravosť nikdy neukojí
a po jedle je lačnejší než pred ním.

100.S mnohými tvormi spája sa — a spojí
i s ďalšími, než chrt zem oslobodí
a usmrtí ho v bolestivom boji.

103.Ten nebude chcieť kovu ani pôdy:
v láske a cnosti, v múdrosti a kráse
má žiť, až medzi Feltrami sa zrodí.

106.S ním Itália skromná príde k spáse,
pre ňu už zhasol život Euryalov,
Camillin, Turnov, Nisov v dávnom čase.

109.Zo všetkých miest a s vervou neskonalou
až do pekla ju zaženie a strestá,
odkiaľ ju závisť vypustila na lov.

112.A preto súdim, že by so mnou cesta
jak so sprievodcom tvojím vhod ti bola:
ja prevediem ťa cez tie večné miesta,

115.kde kriky duší zúfalých až bolia;
ich taká muka nevýslovná morí
že druhú smrť už sama každá volá;

118.a uzrieš v ohni ešte ďalších, ktorí
sú spokojní, bo týchto nádej tíši
že raz len predsa prídu v nebies chóry.

121.Ak potom ďalej budeš stúpať k výši,
hodnejšia duša poskytne ti rady
a povedie ťa po blaženej ríši.

124.Bo cisár ten, čo z výsosti svet riadi
— že jeho zákon obišiel som chladne —
nechce, by so mnou šlo sa v jeho hrady.

127.Všade je pánom, tam však priamo vládne:
tam mesto má i prestol plný kúzel;
ó, blažený, kto tam ho niekdy zhliadne!“

130.„Prosím ťa, Básnik,“ prevravieť som musel,
„pre Boha, čo bol cudzí tvojej lutne:
tomuto zlu a horšiemu bych ušiel,

133.zaveď ma tam, kam je to nevyhnutné:
k Petrovej bráne veď ma z týchto planín,
i k oným dušiam, čo sú také smutné!“

136.Vtom pohol sa a ja som stúpal za ním.

 

 

 

 

 

SPEV DRUHÝ

Dante  sa obáva, že nie je hoden cesty, ktorú mu ponúkol Vergílius: aby spolu zostúpili do Pekla, skadiaľ ho rímsky básnik  cez Očistec prevedie do Raja, kde naňho čaká Beatrice . Vergílius  hovorí, že   Beatrice ho  za Dantem posiela sama. Dante sa vzchopí a obaja básnici vykročia k Peklu.

 

 

 

SPEV TRETÍ

Dante s Vergíliom prechádzajú pekelnou bránou. Vidia duše tých, ktorí vo svete nekonali ani dobro, ani zlo. A nie sú ani zatratení, ani spasení. Dôjdu k brehom rieky Acheron, cez ktorú prievozník Cháron preváža duše zavrhnutých. Zem sa zachveje, vyšľahne ohnivý blesk a Dante klesne v mdlobách.

 

 

 

SPEV ŠTVRTÝ

Dante precitne z mdlôb.  Nevie, ako sa dostal cez rieku Acheron na okraj pekelnej priepasti. S rímskym básnikom Vergíliom zostúpi do prvého kruhu – do Limbu, kde sú duše tých, ktorí zomreli bez krstu, bez pravej viery, ale žili cnostne. Medzi nimi tiež štvorica slávnych starovekých básnikov - Homér, Horácius, Ovídius a Lucanus. Zdravia  Vergília, ktorý tu takisto býva.

 

 

73.Spieval som spev, v ňom statočne sa tríme
syn Anchízov, čo vyšiel z pyšnej Tróje,
keď táto stála v plameni a dyme.

76.Prečo však ty chceš späť v tie nepokoje?
Čo od spanilej hory späť ťa zviedlo,
v nej spočíva i zrod má šťastie tvoje?“

79.„Tys’ Vergilius, ty si ono žriedlo,
z neho sa rieka výrečnosti valí
(červenelo mi líce vtom i bledlo)?

82.Ó, česť a svetlo pevcov hodných chvály!
Že s láskou tvoju tvorbu ušľachtilú
som prebádal, mi pomôž v mojom žiali!

85.Ty učíš ma a ty mi vraciaš silu,
ty jediný si ku cti môjho diela
uspôsobil ma ku krásnemu štýlu!

88.Hľaď, táto šelma nedá mi dôjsť cieľa.
Pred ňou ma chráň, nech zle mi neučiní,
bo žily mi i tepny rozochvela!“

91.„Púť iná tebe náleží, smer iný
(odpovedal, keď slzy uvidel mi),
ak sa chceš dostať z tejto divočiny.

94.Bo tamtá v ceste prekáža tak veľmi,
že i sám život vezme ľuďom biednym
a nevyviazne nikto z nástrah šelmy!

98.Ten zvrhlý zver tak hladným je a smädným,
že svoju žravosť nikdy neukojí
a po jedle je lačnejší než pred ním.

100.S mnohými tvormi spája sa — a spojí
i s ďalšími, než chrt zem oslobodí
a usmrtí ho v bolestivom boji.

103.Ten nebude chcieť kovu ani pôdy:
v láske a cnosti, v múdrosti a kráse
má žiť, až medzi Feltrami sa zrodí.

106.S ním Itália skromná príde k spáse,
pre ňu už zhasol život Euryalov,
Camillin, Turnov, Nisov v dávnom čase.

 

 

 

 

 

SPEV PIATY

Pri vchode do druhého kruhu Pekla stojí Mínos, súdi duše hriešnikov a určuje im trest. Krútňava uprostred kruhu unáša smilníkov a chlípnikov a tých, ktorí boli zmyselní. Dante hovorí s Francescou da Rimini a jej švagrom Paolom Malatestom. Potom omdlie.

 

 

SPEV ŠIESTY

Dante sa preberie z mdlôb a vidí, že je v treťom kruhu Pekla. Cerberus tu dozerá na tých, ktorí zhrešili obžerstvom a nenásytnosťou a padá na nich špinavý dážď.  Dantemu sa prihovorí  Florenťan Ciacco.

 

 

SPEV SIEDMY

 Vstup do  štvrtého kruhu Pekla stráži Pluto. Sú tu lakomci a márnotratníci, ktorí  váľajú proti sebe ťažké balvany. Vergílius poučuje Danteho o Fortúne. Potom obaja básnici zostúpia do piateho kruhu, kde v močiari Styx  trpia ďalší hriešnici.

 

 

8 SPEV ÔSMY

Danteho a Vergília preváža cez močiar Styx Flegyas. Cestou stretnú Florenťana Filipa Argentiho. Pristanú pod hradbami mesta Dis , no  diabli pred nimi uzavrú brány.

 

 

SPEV CEVIATY

Pod hradbami mesta Dis diabli pred Dantem a Vergíĺiom uzavreli  brány. Dante je zdesený, darmo ho Vergílius utešuje. Napokon priletí posol z neba, prútikom otvorí bránu a diablov umlčí. Básnici vstúpia  na cintorín, kde v hroboch, z ktorých šľahajú plamene, horia kacíri.  Ocitnú sa v šiestom kruhu Pekla.

 

 

 

SPEV DESIATY

Na cintoríne v šiestom kruhu Pekla v hroboch horia kacíri. Z jedného hrobu Danteho osloví Florenťan Farinata degli Umberti . Vášnivo s ním diskutuje o politike Florencie a predpovedá Dantemu skoré vyhnanstvo. Z toho istého hrobu sa vynorí Cavalcante Cavalcanti a pýta sa na svojho syna Guida. Dante sa potom  s Vergíliom vyberie k okraju siedmeho kruhu Pekla.

 

SPEV JEDENÉSTY

Aby si zvykli na smrad stúpajúci z najhlbšieho Pekla, Dante a Vergílius sa uchýlia do závetria jednej z hrobiek, v ktorých horia kacíri. Vergílius hovorí, že musia prekonať ešte tri kruhy Pekla.  V siedmom kruhu sú násilníci, v  ôsmom sú klamári  a v   deviatom kruhu sú zradcovia.

 

 

SPEV DVANÁSTY

Dante a  Vergílius zostúpia  po úbočí stráženom Minotaurom a zastanú na brehu rieky vriacej krvi. Sú  v prvom pásme siedmeho kruhu, kde trpia násilníci, ktorí sa prehrešili na živote a majetku svojho blížneho. Strážia ich kentauri, ktorým velí Chirón. Ten zverí Danteho a Vergília kentaurovi Nessovi. Nessus ukáže básnikom niektorých hriešnikov a Danteho na chrbte prenesie cez krvavú  rieku.

 

 

 

SPEV TRINÁSTY

 Dante a  Vergílius vstúpia do druhého pásma siedmeho kruhu Pekla. Ocitnú sa v desivom lese, kde Harpye požierajú listy   stromov, v ktorých sú uväznené duše samovrahov. Pier della Vigna hovorí, prečo si vzal život a ako duše vchádzajú do stromov. Čierne psy prenasledujú duše tých, ktorí premrhali svoje majetky.

 

 

SPEV ŠTRNÁSTY

 Dante a  Vergílius prídu na rozhranie lesa a horľavej piesčitej pláne. Do tretieho pásma siedmeho kruhu Pekla, kde sú trestaní násilníci proti Bohu, prírode a proti práci.   Nad krvavou riečkou, tečúcou z lesa do piesčin, Vergílius vysvetľuje Dantemu, odkiaľ vyvierajú vody Pekla.

 

 

 

SPEVPÄTNÁSTY

 Dante a Vergílius prechádzajú po brehu potoka nakríž piesčinou. Stretnú sa s Brunettom Latinim (Latýnym), ktorý takisto ako Florenťan Farinata  predpovedá Dantemu vyhnanstvo.

 

 

 

SPEVŠESTNÁSTY

Na okraji tretieho pásma siedmeho kruhu, odkiaľ rieka Flegeton padá do ôsmeho kruhu, Dante a Vergílius stretnú ďalších sodomitov, medzi nimi aj Florenťanov. Vergílius hodí do priepasti povraz, ktorým bol opásaný Dante, a z hlbín sa vynorí príšera.

 

 

 

 

 

SPEV SEDEMSTÁSTY

Ôsmy  kruh Pekla stráži  Geryon. Vergílius ho prehovára, by ho spolu s Dantem zniesol do tohto kruhu, v ktorom sú trestaní klamári najrozličnejšieho druhu. Dante sa rozpráva so skupinkou úžerníkov, chúliacou  sa v ohnivom daždi.  Potom nasadne na Geryona a spolu s Vergíliom na chrbte šelmy zletia temnou stržou.

 

 

SPEVOSEMNÁSTY

 Dante a Vergílius sú v ôsmom kruhu Pekla. Je to okrúhla pláň, zvažujúca sa do stredu zeme, rozdelená na desať okruží alebo žľabov , ponad  ktoré sa klenú skaliská ako mosty. Uprostred je obrovská okrúhla studňa, ktorej dno tvorí deviaty kruh Pekla. V prvom žľabe ôsmeho kruhu sú podvodníci a zvodcovia žien, v druhom lichotníci a kupliari.
 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

SPEVDEÄTNÁSTY

Dante a Vergílius sa dostali do tretieho žľabu  ôsmeho  kruhu Pekla. Tu sú ďalší hriešnici  - svätokupci. Uväznení v dierach  hlavou dolu a nohy im olizuje  plameň. Na dne žľabu Dante hovorí s pápežom Mikulášom III.

 

 

 

 

 

SPEV DVADSIATY

Vo štvrtom žľabe  ôsmeho  kruhu Pekla sú veštci, mágovia a astrológovia, ktorí chceli vidieť priďaleko.  Teraz kráčajú pospiatky a tváre majú obrátené dozadu. Vergílius ukazuje Dantemu veštkyňu Mantó a rozpráva, ako vzniklo mesto Mantova.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

SPEV DVADSIATY PRVÝ

V piatom žľabe  ôsmeho  kruhu Pekla sa vo vriacej smole kúpu úplatkári, ktorí kupčili s verejnými úradmi. Diabli, ktorí ich strážia, sa obracajú nevraživo na Danteho a Vergília. Vergílius ich však skrotí a desať diablov sprevádza básnikov k šiestemu žľabu.

 

 

1.Tak z mosta na most, hovoriac aj iné,
čo nespomína moja Komédia,
sme šli až k brehu na vyvýšenine,

4.pod ktorou iná puklina sa zvíja
z tých Zložľabov, v stých kviľbách premáčaná,
z nej iba tma sa do očí mi vpíja.

7.Jak v Arzenáli varia Benátčania
lepkavú smolu, ktorou vymazáva
sa v zime loď, zlou plavbou doráňaná,

10.čo viac sa plaviť nemôže; ten stavia
si novú loď, ten kúdeľou zas riadne
upcháva boky starej sprava-zľava;

13.kormu, ten čeleň spevňuje, ten na dne
robí zas veslá, iný laná skrúca,
ten predné plachty, ten zas pláta zadné:

16.takto i tu, nie na ohnisku vrúca,
lež z Božej vôle vrela hustá smola,
obidva brehy lepom lemujúca.

19.Zriem ju, no nezriem iné nič, len kolá
zvírené dvíhať bubliny jak príval,
a klesať zas, a zas sa vzdúvať zdola.

22.A kým som dolu uprene sa díval,
„Pozor!“ môj vodca vykríkol dva razy
a ťahal ma a za seba ma skrýval.

25.Jak ten, čo túži uzrieť obraz skazy,
pred ktorou duša utekať by mala,
a hoci strach ho na tom mieste zmrazí,

28.s odchodom predsa príliš neotáľa:
uzrel som, ako na samotné temä
skalného mostu čierny diabol cvála.

 

 

Spev dvadsiaty DRUHÝ

Dante a Vergílius idú za sprievodu diablov do šiesteho žľabu ôsmeho kruhu Pekla. Cestou diabli chytia hriešnika, ktorý vystrkuje hlavu zo smoly. Chcú ho mučiť, on im však ľstivo unikne. Diabli sa začnú vadiť a dvaja z nich, keď  ho chcú dohoniť, sami spadnú do smoly.

 

 

 

SPEV DVADSIATY TRETÍ

Dante a Vergílius pokračujú na ceste sami. Vrhnú sa do šiesteho žľabu, aby unikli diablom. Nájdu tam pokrytcov, ktorí ťažko kráčajú v pozlátených olovených plášťoch. Na zemi na kríži leží Kaifáš.

 

 

 

31	Ak pravý svah pod týmto skalným radom miernejšie nadol zvažuje sa zo skaly, predstavovaným unikneme hadom.“	31—33 Ak pravý svah pod týmto skalným radom... — Čiže: svah hrádze, tvoriaci už jednu stenu nasledujúceho, šiesteho žľabu. Ten sa, pravdaže, nezvažoval nijako „miernejšie“, ale práve naopak, ešte prudkejšie ako svah ľavý, spadajúci do piateho žľabu, keďže celé priestranstvo ôsmeho kruhu — podľa Danteho presných predstáv — je naklonené smerom k ústrednej pekelnej šachte. (Porov. o topografii Zložľabov pozn. k Inf. XVIII, 1, ako i Danteho text v Inf. XXIV, 37—42.) Vergiliove slová sú teda len slovami chvíľkovej útechy a keď nastane kritický moment, „sladký vodca“ náhlivo schytí svojho chránenca a šmahom sa s ním spustí po príkro spadajúcom pravom svahu, po „pendente roccia“, ako Dante výslovne napísal v pôvodine vo v. 44. —
34	No skôr než pán svoj plán mi celkom odhalí, už uvidel som letieť čierny prápor, a myslel som, že nás už zasa dostali.
37	Ale vtom vodca odrazu ma zdrapol — jak mať, čo sotva ľahla do postele, zbudí sa hneď, a vidiac dym a plápol,
40	synka si schytí, preľakaná cele, a beží, beží, iba oň sa stará, že neodie sa ani do košele:
43	tak vodca môj, kde breh sa dolu vnára, so mnou sa pustil po tom brale šmahom, čo ďalší údol zboku uzatvára.
46	Nebežal takto prúd cez žiaden náhon roztáčať kolo pozemského mlyna, tam, k lopatám kde padá dolu svahom,
49	jak vodca môj, keď k hrudi tisne si ma oddane, nežne, bdelo, ostražito, nie ako druha, ale ako syna.
52	Keď jeho noha vhupne na koryto onoho dna, tí stoja na hrebeni priam nad nami, no nás už nedesí to.
55	Prozreteľnosťou boli predurčení za služobníkov iba v piatej pláni a nemôžu sa spustiť z príkrej steny.
58	Dolu sme našli národ maľovaný, čo kráčal kruhom krokmi pomalými, s plačúcou tvárou, trpký, ukonaný.	58 Dolu sme našli národ maľovaný... — Šiesty žľab, do ktorého sa naši básnici práve dostali, je vyhradený pokrytcom. Prívlastok „maľovaný“, ako vysvitne z nasledujúceho textu, týka sa vonkajšieho „trbletu“ tohto ľudu, majúceho na sebe široké olovené, no zvonku pozlátené, a teda aj v pekelnej tme sa jagajúce plášte. Danteho obraz je nanajvýš sugestívny, no nie je bez irónie (porov. biblický výrok o farizejoch, tradičných prototypoch pokrytcov, ako o „obielených hroboch“), podobne ako nie sú bez irónie jeho slová, ktorými sa ďalej pokrytcom priamo prihovorí: „... v akom sa to trblietate treste?“ (v. 99). Pravdaže, ide o iróniu veľmi skrytú — takmer len o akúsi „pod-iróniu“, ak tak smieme povedať, takého druhu, ako sme o tom hovorili vyššie v pozn. k v. 3. — 62—63 a kapucne až tesne nad očami, / ako ich dosiaľ nosia mnísi v Cluny. — V slávnom benediktínskom opátstve v Cluny vo Francúzsku. Namiesto Cluny starší editori čítali Colonia, Cologna (ale aj Crugni, Coligni a pod.) a potom, rozumie sa, lokalitu vysvetľovali jednak ako Kolín nad Rýnom a jednak ako obec Colognu pri Verone v severnom Taliansku. Lekciu Cluny navrhol ešte v 19. storočí nemecký danteológ Karl Witte a začiatkom 20. storočia ju mnohými argumentmi podoprel Felice Delfino. (Porov. jeho štúdiu La bolgia degl’ipocriti v Rivista d’Italia, apríl 1905.) Dnes ju prijímajú všetci významnejší editori Danteho diela (Porena, Sapegno, Momigliano a i.). Je o to pravdepodobnejšia, že do systému Danteho spodnej irónie, tiahnúcej sa celým týmto spevom, nesporne lepšie zapadá narážka na povestné benediktínske opátstvo, známe v Danteho časoch sklonmi k nádhere v obliekaní (clunyackým mníchom čosi podobné vyčítal už sv. Bernard z Clairvaux), než by zapadala narážka na menej známu, prípadne vôbec neznámu mníšsku komunitu. (Za čítanie Cluny sa naposledy postavil aj francúzsky danteológ A. Masseron v knihe Dante et Saint Bernard, Paris 1953, str. 64, 275.) —

 

UKÁŽKA PREKLADU VILIAMA TURČÁNYHO

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

SPEV DVADSIATY ŠTVRTÝ

Dante a Vergílius vylezú po troskách mosta na breh nad siedmym žľabom.  V žľabe sa  hmýria hrozné plazy a pomedzi ne pobehujú zlodeji. Jeden z hriešnikov, uhryznutý hadom, zhorí na popol a hneď  z popola znovu vstane v pôvodnej podobe. Je to Danteho nepriateľ Vanni Fucci.

 

 

 

SPEV DVADSIATY PIATY

Dante a Vergílius sú v siedmom žľabe ôsmeho kruhu Pekla, v ktorom pykajú zlodeji medzi hadmi.  Danteho nepriateľ Vanni Fucci urazí Boha obscénnym gestom a vyvolá hnev hadov i obra Caca. Aj ďalších Florenťanov uhryznú hady, čo spôsobí  premenu týchto zatratencov.

 

 

 

 

 

 

SPEV DVADSIATY ŠIESTY

Dante ironicky chváli Florenciu, že medzi zlodejmi našiel päť urodzených Florenťanov. Spolu s Vergíliom príde k ôsmemu žľabu ôsmeho kruhu Pekla, kde v plameňoch horia zlí radcovia -tí, ktorí ľsťou uškodili druhým. Medzi nimi je tiež Ulyxes, čiže Odysseus.

 

 

 

 

SPEV DVADSIATY SIEDMY

Dante a Vergílius sú v ôsmom žľabe ôsmeho kruhu Pekla, kde v plameňoch horia zlí radcovia - tí, ktorí ľsťou uškodili druhým. Medzi nimi je tiež Ulyxes, čiže Odysseus, ktorý predtým vyrozprával Dantemu, ako zahynul na poslednej plavbe. V ďalšom plameni horí Guido Montefeltro , ktorý zo zatratenia viní pápeža Bonifáca VIII.

 

 

70	nech veľký kňaz (kiež pyká preto, zlosyn!) ma nenavráti naspäť do necnosti: ako a quare, vypočuj ma, prosím.
73	Pokým som formou mäsa bol a kostí, čo mať mi dala — diela nie tak levie... skôr dielom boli mojej lišiackosti.
76	Ľsti, tajné cesty, o ktorých svet nevie, poznal som tak, že z môjho podvádzania až po kraj sveta chýrov ako pliev je!
79	Ale keď vidím, že môj vek sa skláňa už k obdobiu, v ňom mal by jeden každý dol kasať plachty, dole zvinúť laná:
82	čo tiahlo prv, ma odrádza a dráždi — s ľútosťou vzal som rúcho popolavé a beda! Mohol som byť šťastný navždy!
85	No knieža nových Farizejov, práve vedúci vojnu blízo Laterána (nie k Arabom, nie k Židom na výprave,
88	bo útočil on vždy len na kresťana, čo ani Akru nikdy nedobýval a nekupčil tam niekde u sultána),
91	na veľký úrad pramálo sa díval a na môj povraz tiež sa díval zhora, pod ním ten, kto ho nosil, chudším býval.
94	Silvestra Konštant zo Soracte volá, z malomocenstva nech ho pouzdraví: tak poslal po mňa on jak po doktora,
97	čo jeho pyšnej horúčky ho zbaví: o radu žiada ma, no ja len mlčím, bo jeho reč sa opitou mi javí!
100	On nástojí: „Ty bez obáv tak učiň, vopred ťa rozhreším, len radu daj mi, ako až k zemi Palestrinu skľúčim!
103	Nebom ja vládnem, vládnem jeho tajmi, odomknúť, zamknúť môžu ho dva kľúče, k nim predchodca môj bol tak ľahostajný.“
106	Keď dôvodil vždy vážnejšie a prudšie, až v mlčaní som videl viacej tône, riekol som: „Otče, keďže zošleš lúče
109	na tento tieň, veň duša teraz vtonie, nuž, dlhý sľub hoc splníš iba trošku, získa ti triumf na vznešenom tróne.“
112	František príde potom k môjmu lôžku, no čierny cherub pred ním zastane si: „Nekrivdi mi a neber mi tú trosku,
115	s mojimi rabmi dolu sa on zmiesi, pretože, ako úlisnú dal radu, ja odvtedy ho držím za pačesy.
118	Bez ľútosti sa nedá zdvihnúť z pádu, a ľutovať i chcieť hriech u hriešnika, to vylučuje zákon protikladu.“
121	Ó, koľko ľadu do duše mi vniká, keď chytí ma a prehovorí: ‚Zdá sa, nemyslel si, že trafíš na logika.‘
124	K Minosovi ma vzal: ten vôkol pása tvrdého osem ráz svoj chvost si skrúti a zúrivo si hryzie ho a kmása,
127	vraviac: ‚Ten v oheň zlodejský sa zrúti.‘ Preto, kde zrieš ma, moja duša planie a v odev krutý odená sa rmúti.“
130	Keď takto skončí svoje rozprávanie, zas tvary ohňa kol sa rozkyvocú a ostrý roh mu sem-tam v žiali vanie.
133	Kamenným mostom kráčam vedľa vodcu na ďalší oblúk, ktorý zasa jarmí tú priekopu, v nej iní nekolocú,
136	len tí, čo hrešia rozkolmi a svármi.

 

 

 

 

SPEV DVADSIATY ÔSMY

Dante a Vergílius sú v deviatom žľabe ôsmeho kruhu Pekla, kde diabol mečom mrzačí  rozsievačov všetkých rozkolov. Medzi nimi je Mohamed, Pier da Medicina a Bertran de Born, ktorý nesie v ruke vlastnú useknutú hlavu.

 

 

 

 

SPEV DVADSIATY DEVIATY

Dante sa s Vergíliom rozpráva o svojom príbuznom, ktorý je za trest v deviatom žľabe ôsmeho kruhu Pekla. Potom básnici prídu na most klenúci sa nad  desiatym žľabom. V tomto žľabe sú falšovatelia kovov.

 

 

 

SPEVTRIDSIATY

V desiatom žľabe ôsmeho kruhu Pekla  sú ďalší falšovatelia. Predtým sa Dante a Vergilius stretli s falšovateľmi kovov, teraz sú to falšovatelia osôb – teda tí, čo sa vydávali za niekoho iného, potom falšovatelia peňazí alebo peňazokazci a napokon falšovatelia slova.

 

p> SPEV

 

 

 

SPEVTRIDSIATY PVÝ

Básnici  opúšťajú  desiaty žľab ôsmeho kruhu Pekla. Dante ťažko nesie Vergíliove výčitky, že so záujmom počúval zatratencov s falošným jazykom.  Smerujú k pekelnej šachte, k onej  studni uprostred Zložľabov. Počuť trúbenie na roh, pred vchodom do najhlbšieho Pekla sa týčia kontúry obrov. Vergílius prehovorí Antea, aby básnikov zniesol na dno studne.

 

 

 

SPEVTRIDSIATY RUHÝ

Dante a Vergílius sú v deviatom – najhlbšom kruhu Pekla. Dno studne tvorí zamrznuté jazero  Kokytos. V štyroch pásmach sú zamrznutí zradcovia. Prvé pásmo sa volá Kaina a tu sú zradcovia pokrvných príbuzných. V druhom pásme – Antenore  trpia zradcovia vlasti.

 

 

 

 

SPEVTRIDSIATY TRETÍ

Dante a Vergílius sú v  deviatom - najhlbšom kruhu Pekla. Tu na dne studne v  zamrznutom jazere  Kokytos v štyroch pásmach trpia zradcovia. Básnici už prešli Kainu – tak sa volá prvé pásmo, kde sú zradcovia pokrvných príbuzných. Teraz sú v druhom pásme – Antenore, kde   trpia zradcovia vlasti, a prichádzajú do tretieho pásma – Ptolomea, kde odpykávajú svoj trest zradcovia hostí.

 

 

SPEVTRIDSIATY ŠTVRTÝ

Koruhvy kráľa Pekla prichádzajú – básnici sa blížia k poslednému pásmu pekelného dna, ktoré sa volá Judekka. Celí zamrznutí v ľade sú tí, čo zradili božskú autoritu.  V strede zeme po pás zamrznutý v ľade stojí Lucifer, z jeho troch tlám trčí Judáš, Brutus  a Cassius. Vergílius vezme Danteho do náručia, vylezie po Luciferovej srsti, minie stred Zeme a básnici stúpajú  k Očistcu: konečne opäť uzrú úryvokhviezdy.

 

1	„Vexilla regis prodeunt inferni oproti nám; nuž prenikaj tam zrakom,“ riekol môj pán, „nech uzrieš ho v tej černi!“
4	Tak ako u nás hore pred súmrakom len matne z diaľky zrieť — či za úsvitu z rednúcich hmiel — mlyn, hnaný severákom:
7	tak občas zriem z tmy stavbu obrovitú, keď za vodcom už schúlený sa trasiem, bo pred vetrom tu inak nieto štítu.
10	Bol som už tam (čo s bázňou kladiem v báseň), kde tiene, ako zo skiel steblá slamy, presvitali k nám spod ľadových pásem.
13	Ten leží dnu a onen stojí priamy, ten dvíha nohy dohora, ten hlavu, ten ako luk ju spína nad nohami.
16	Keď prejdeme až toľkú cestu tmavú, že už mi túži odkryť pán môj bdelý stvorenie niekdy prekrásneho zjavu,
19	odstúpi kus a kus ma poosmelí: „Hľa, Dis, hľa, tu je onen bod i chvíľa, keď chrabrosťou sa ozbrojiť máš celý!“
22	Jak zmĺkol som, jak krv mi zmrzla v žilách, nespytuj sa ma, kto si jasnozrivý: veď tuná reč by málo osožila.
25	Neumrel som, a nebol ani živý; uváž, ak máš len byľku fantázie, aké sa vtedy so mnou diali divy.
28	Cisár tej ríše bolestnej sa ryje od poly hrude do ľadu, v ňom rov má; no skôr sa s obrom moja výška kryje,
31	než obor jeho ramenu sa rovná: zváž si a podľa časti sám už zisti, aká to bola veľkosť nevýslovná!
34	Jak hnusný je, ak dakedy bol čistý, a na tvorcu ak z očí zášť mu vzplála, nie div, že z neho všetok smútok prýšti!
37	Ach, akým divom sa mi hlava zdala, ktorá v tri tváre ďalej sa mu člení: z tej vpredu červeň hrôzostrašná sála;
40	z dvoch ostatných, ktoré sa na lebeni oddeľujú, nad ramenami presne, a spájajú sa zasa na hrebeni:
43	pravá má farbu bieložltej plesne a ľavá ľudí od nív preúrodných, kde Níl už z vrchov do údolia klesne.
46	Po páre krídel vyrastá mu spod nich, takému vtáku v primeranej miere — bo nevidel som väčších plachiet lodných.
49	Je nie to perie, skorej netopierie blany to mal a rozpäté ich držal: z ich mávania vial vietor v trojom smere,
52	až celý Kokyt z neho pozamŕzal; a po troch bradách sliz zo sĺz a z krvi, zo šiestich očí, v slinách dol sa kĺzal.
55	A v každej tlame previnilca drví jak trlica, so zubáľmi sťa nože, takže tí dvaja trpia tiež jak prvý,
58	čo pre hryzenie nepreklína lože, bo navyše mu pazúry jak kliešte zvierajú chrbát, zdierajúc ho z kože.
61	„Tá duša hore, na najhoršom treste, Iškariotský Judáš je,“ pán vraví, „hlavu má dnu i nohou trepe ešte.
64	Z ostatných dvoch, čo nadol majú hlavy, do čiernej tlamy to sa Brutus stelie — jak zvíja sa, a slova nevyjaví! —
67	kým Cassius je tamten, hrubší v tele. No treba ísť, bo znova noc sa počne a my už peklo videli sme celé.“
70	Jak chcel, kol krku objal som ho mocne, on v mieste vhodnom, hoci taktiež stŕpa, keď roztvorí Dis krídla dostatočne,
73	vrepí sa v boky chlpaté, a z chlpa na chlp vždy dolu cez ľadové kôry v medzerách medzi hustou srsťou stúpa.
76	A tam, kde stehno s bedrami zhyb tvorí, kde s najkrajnejším výbežkom sa stláča, ustatý pán sa namáha a morí,
79	až — kde mal nohy — hlavu zrazu stáča a sťaby muž, čo neučí sa z škody, zdalo sa mi, že do pekla späť kráča.
82	„Dobre sa drž, len cez takéto schody,“ dýchajúc ledva, ledva dvíhal pery, „z takého zla sa človek vyslobodí!“
85	Otvorom v skale vyšiel z tejto diery; zložil ma na kraj, a len kus čo zahol, skúseným krokom naspäť ku mne mieri.
88	Zdvihol som zrak a v strachu celý krahol, že uzriem Dita zas v tom istom stave, no uzrel som len nohy trčať nahor.
91	Čo za chaos mi vtedy vládol v hlave, nech húta dav a masa nevediaca, cez aký bod som tuná prešiel práve.
94	„Vstaň,“ riekol pán, „vstaň,“ riekne mi môj radca, „máš dlhú púť a cestu ešte ťažšiu i slnce do pol tercie sa vracia.“
97	Svetlicou hradnou ťažko nazvať našu priestraň, kde sme: s dnom nerovným a skálím jaskyňa je to, bez svetla a jasu.
100	„Prv než sa, majstre, od priepasti vzdialim,“ keď som už stál, som riekol svojmu pánu, „vyveď ma z úvah vysvetlením malým:
103	kdeže je ľad, a jak, že v tamtú stranu ten hlavou čnie, a v chvíli takej malej že prešlo slnce od večera k ránu?“
106	„Ty ešte stále v predstave si starej, že z tamtej strany stredu sme, kde chĺpie skytal mi červ, čo prerýva svet ďalej.
109	Z tej strany bol si iba pri zostupe, no pri obrate bod sme pominuli, naň z všetkých strán sa kladú ťarchy tupé.
112	A teraz si už v druhej pologuli, ležiacej tvárou v tvár tej veľpevniny, kde pod jej hrotom na kríž muža skuli,
115	čo zrodil sa i žil bez všetkej viny; pod nohami ti leží malá sféra, čo rub, čo druhú tvár Judekky činí.
118	Tu zrána je, keď tam je za večera, ten, jeho chlpmi schádzalo sa klzko, stadiaľto stále do zeme sa vdiera.
121	Bo z tejto strany spŕchol z neba mrzko, a zem, čo tuná predtým nahor čnela, v strachu si z mora urobila rúško,
124	na pologuľu druhú ujsť mu chcela, a možno práve táto prázdna strana je zvyškom z nej; kým tamhor čnie už celá.
127	Od Belzebuba sem sa tiež dol skláňa, hlboký dol, jak tamhor hĺbka lesa: nevidno ho, no počuť zo zurčania
130	jarku, čo skalou ledva predlabe sa a škulinku si stvorí uzulinkú pre krivý tok, čo mierne nadol klesá.“
133	S vodcom sme teda vošli na pešinku, späť v jasný svet sa vrátiť z oných planín, a netúžiac po žiadnom odpočinku,
136	stúpame hor’, on popredu, ja za ním, až — kde svet krásnych vecí v nebi hniezdi — zazrel som ich tým kruhom vydlabaným,
139	ním vyšli sme, by videli sme hviezdy.

 

 

 

 

 

 

O

Peklo na zemi

 

 

 

 

PREJSŤ NA   BOŽSKÁ KOMÉDIA –ÚVODNÁ STRANA RÁDIO DEVÍN – PARNAS DANTE– ŽIVOT BÁSNIK DANTE PEKLO KOMENTÁR